Pri vyslovení spojenia bielokarpatské roztrúsené osídlenie si isto väčšina z vás predstaví kopanice ležiace v okolí Myjavy, Starej Turej či v Bošáckej alebo Súčanskej doline. Málokto však tuší, že podobné malebné osady sa nachádzajú aj v najsevernejšej časti pohoria na hraniciach s Javorníkmi. Charakter tunajšej krajiny je dosť odlišný od zvlnenej krajiny, ležiacej v južnejších oblastiach Bielych Karpát, a viac ako kopanice už pripomína javornícko-kysuckú laznícku krajinu.
Severné svahy Púchovskej doliny boli až doposiaľ celkom neznámou aj pre mňa a to paradoxne aj napriek tomu, že pochádzam z mesta Púchov a mám to sem naozaj na skok. Vždy ma totiž viac lákali miesta ležiace na území chránenej krajinnej oblasti, ktorá na severe siaha len po obec Lednica. Zmena prišla až počas veľkonočných sviatkov, pred ktorými došlo k uzavretiu hraníc okresov. Toto opatrenie som teda zobral aspoň ako výzvu spoznať lepšie vlastný okres a na Zelený štvrtok som v poobedných hodinách vlakom vyrazil do obce Lúky pod Makytou. Mojim cieľom bola prihraničná dedinka Strelenka, pričom cesta viedla cez lúky a lazy nad obcou Lysá pod Makytou.
Prvou zastávkou na tejto trase bola osada Martinkovci, cez ktorú som už kedysi dávno prechádzal na bicykli a bolo to pre mňa jediné ako tak známe miesto. Pamätal som si, že sa v nej nachádzajú malebné drevenice, ktoré sú viac na juh pohoria skôr zriedkavou záležitosťou. Pamäť ma neklamala a rovnaké drevenice tu našťastie stále boli a dúfam, že ešte aj dlho budú.
Cez zarastený jabloňový sad a husté smrekové lesy som od Martinkovcov prešiel na zvláštnu betónovú cestu vedúcu k ďalšej osade Luliakovci, sponad ktorej bol pekný výhľad na Púchovskú dolinu a Javorníky, no osada sama o sebe príliš fotogenická nebola. Po krátkej pauze som teda krížom cez lúky pokračoval k ďalšiemu lazu, nad ktorým ma čakalo malé stádo kôz a oviec. Hoci záberov hospodárskych zvierat mám vo svojej tvorbe už nespočetné množstvo, neodolal som ani tentokrát.
Cesta nad ďalší laz Sieklovci bola takmer identickou kópiou cesty predošlej – prudký kopec, hustý smrekový les, ovocný sad a následne lúky, z ktorých sa mi naskytol krásny výhľad do okolitej krajiny pripomínajúcej trochu Biele Karpaty, trochu Kysuce a trochu snáď aj horské oblasti Rumunska.
Po zostupe do samotnej osady som krajinársky objektív na chvíľu vymenil za makroobjektív, keďže som pri potoku našiel krotkú babôčku osikovú. No keď som po lúkach vyliezol na ďalší vŕšok, opäť sa predo mnou otvoril úžasný pohľad na rozptýlené osady a hrebeň Javorníkov, ktorý stál za zachytenie fotoaparátom. V tomto momente som sa nachádzal približne v polovici naplánovanej trasy a keďže slnko bolo stále pomerne vysoko nad obzorom, rozhodol som sa chvíľu si oddýchnuť pred ďalšou cestou. Tá pokračovala k osade Ondričkovci a aj nad ňou som našiel fotogenické zákutia s políčkami roztrúsenými po lúkach.
Po poľnej cestičke som od Ondričkovcov vyliezol na vŕšok Poľana, nachádzajúci nad lazom nesúcim názov Holcové. Už nie príliš prekvapivo som aj tu objavil malebné scenérie, na ktorých sa striedali zvlnené zatrávnené kopčeky s fragmentami lesa, ovocnými sadmi a roztrúsenými obydliami. A to všetko samozrejme doplnené o výhľad na hrebeň Javorníkov na protiľahlej strane doliny.
Ani som sa nenazdal a slnko začalo rýchlo klesať ku kopcom ležiacim za hranicou Slovenska a Moravy, ktorá sa bohužiaľ v týchto časoch stala legálne nepriechodnou. Keďže sa okrem západu slnka blížil aj odchod posledného vlaku zo Strelenky do Púchova, musel som rázne pridať do kroku a preto som si už ani príliš nestíhal užívať výhľady do krajiny. Napriek tomu som sa ale ešte niekoľkokrát zastavil aby som spravil zopár záberov nad poslednou osadou na trase – Drdákovci. A hoci som tomu v niektorých momentoch sám príliš neveril, vlak som napokon bez problémov stihol. Nielen z tohto dôvodu mi teda na záver nezostáva nič iné, len stručne skonštatovať, že prvé „koronapotulky“ dopadli nad moje očakávania, keďže z novoobjavených zákutí vlastného okresu som sa domov vrátil načas a s fotoaparátom plným vydarených záberov.
