V polovici apríla som sa rozhodol započať ďalšiu, snáď už poslednú sezónu nakrúcania dokumentárneho filmu Bielokarpatský ovocný poklad. V stredu, 15.4., som sa preto vybral na miesto, ktoré je s pestovaním ovocia neoddeliteľne späté – do Bošáckej doliny. Nešlo o nejaký vopred premyslený nápad ale skôr o spontánne rozhodnutie, no myslím, že symbolickejšiu lokalitu by som hľadal len veľmi ťažko.
Druhé tohtoročné jarné fotopotulky som začal okolo tretej hodiny poobede na železničnej stanici v Trenčianskych Bohuslaviciach, odkiaľ som sa krížom cez polia vybral za svojim prvým cieľom. Bola ním nemenovaná lokalita známa výskytom hlaváčika jarného. Hoci som sa na lúke posiatej nápadnými žltými kvetmi zdržal pomerne dlho, musím sa priznať, že s výslednými fotografiami nie som úplne spokojný, keďže svetelné podmienky neboli zďaleka ideálne a hlaváčiky navyše zrejme v predošlých dňoch zasiahol prízemný mráz.
Z hlaváčikovej lúky som pokračoval do Haluzíc, kde som spravil zopár záberov rozkvitnutých ovocných stromov a následne som sa rozhodol ísť po náučnom chodníku na ovocinársky preslávenú Zabudišovú. Túto cestu lemovalo množstvo ovocných stromov ako aj zaujímavé výhľady do okolitej kopaničiarskej krajiny, ktoré rozhodne stáli za zdokumentovanie, hoci svetlo stále nebolo zďaleka ideálne.
S príchodom k Zabudišovej sa podmienky našťastie začali zlepšovať a prvé výhľady na túto kopanicu s množstvom kvitnúcich sliviek, čerešní a hrušiek ma vôbec nesklamali, práve naopak.
Ďalším bodom mojej improvizovanej cesty bola známa hruška Rúžovka. Keďže som sa však cestou neustále zastavoval a filmoval, kým som prišiel na východne orientovaný svah, na ktorom sa strom roka 2016 nachádza, bol už dávno v tieni. Krížom cez lúky som teda prešiel k vyššie položeným stromom, ktoré ešte osvetľovali posledné slnečné lúče.
Zatiaľ čo východne orientovaná časť Zabudišovej už takmer úplne ležala v tieni, na jej západných svahoch nastalo to pravé svetelné divadlo. Moje ďalšie kroky teda viedli k roztrúseným domom, nachádzajúcim sa v najvyššie položenej časti osady a následne k poľnej ceste lemovanej starými aj mladými stromami. Medzi nimi sa nachádza aj stará a zlomená, no stále vitálna jabloň, ktorá sa stala slovenským stromom roka 2017.
Samotný západ slnka spoza objektívu som sa rozhodol vychutnať si pri historickej sušiarni ovocia, ktorú sme pred pár rokmi s dobrovoľníkmi zo združenia Pre Prírodu spoločne s majiteľmi zrekonštruovali a uviedli opäť do prevádzky. Slnko sa už nezadržateľne blížilo k horizontu a cestou sa navyše predo mnou ešte objavilo viacero scenérií, ktoré stáli za krátke zastavenie a zachytenie fotoaparátom.
Keď som z lúky, na ktorej vznikli predošlé dve fotografie, vchádzal do lesíka ležiaceho asi 500 metrov od sušiarne, neveril som, že západ slnka pri nej ešte stihnem. Napokon sa však na mňa usmiala trocha šťastia, a aj keď naozaj v poslednej možnej chvíli, zbadal som pred sebou sušiareň osvetlenú jemnými slnečnými lúčmi. Bola to krásna bodka za vydareným poobedím v Bošáckej doline, hoci úplný záver druhých aprílových potuliek to ešte nebol. Čakala ma totiž ešte osem kilometrov dlhá cesta rýchlym krokom späť na stanicu v Trenčianskych Bohuslaviach, pretože sa mi nechcelo čakať v Bošáci na autobus. Tento krok, respektíve množstvo krokov, som nasledujúci deň trochu oľutoval, čo som ale rozhodne ľutovať nemohol bolo rozhodnutie vybrať sa za jarnými fotopotulkami práve do týchto končín Bielych Karpát.
