Fotografie a filmy z Bielych Karpát

Veterné poobedie v Haluziciach

Ako som už prezradil v závere predošlého blogu, v stredu 17.4. som si to poobede namieril do Nového Mesta nad Váhom za ďalšími zážitkami a zábermi. Tentokrát som spojil fotografovanie a filmovanie s ľahšou turistikou po východných výbežkoch Bielych Karpát. Celý deň bol charakterizovaný nárazovým severným vetrom, ktorý mi nakoniec trochu narušil filmárske plány, avšak výsledný pozitívny dojem z poobedia mi rozhodne nenarušil.

Svoju vopred naplánovanú trasu tretích jarných fotopotuliek som začal netradične na novomestskej železničnej stanici, z ktorej som sa cez mesto vybral do prírodnej rezervácie Kobela. Tá tvorí akúsi lúčnu oázu obkopenú zo všetkých smerov monokultúrnymi poliami a významná je najmä výskytom množstva poniklecov. Tie však už boli podľa očakávaní odkvitnuté a tak som po krátkom oddychu pokračoval do lesa pod Tureckým vrchom. Cestu som si skrátil cez spomínané polia a nebol to veru najpríjemnejší zážitok – silný vietor a vyprahnutá pôda na mňa pôsobili ako mŕtva púšť. Pre lepšiu predstavu pridávam aspoň jednu dokumentačnú fotografiu, ktorá isto nájde využitie v mojej prednáške o intenzívnom poľnohospodárstve:

Osvieženie prišlo až na opačnom konci poľa, keď som sa konečne dostal do lesa, cez ktorý som sa dostal na asfaltku vedúcu do Trenčianskych Bohuslavíc. Na tej som stretol skupinky miestnych na vychádzke, od ktorých som sa mimochodom dozvedel, že vraj vyzerám ako knieža, len mi chýba kôň a meč. 🙂 Cez Bohuslavice som prešiel až na masív Hájnice a cez nefotogenický les som po zelenej značke prešiel až k rozhľadni nad Haluzicami. Z tej som sa ale ešte vybral dolu k známej zrúcanine kostola, kde som konečne mohol začať seriózne fotografovať aj keď podmienky neboli úplne podľa mojich predstáv, pretože viac by tomuto miestu podľa mňa svedčala dramatickejšia obloha alebo rozplývajúca sa hmla.

Keďže do západu slnka mi zostávalo ešte celkom dosť času, vybral som sa aj do Haluzickej tiesňavy. V nej ma nemilo prekvapilo, aké malé množstvo vody preteká potokom, ktorý vytvoril a stále vytvára tento zaujímavý prírodný úkaz.

Po schladení sa v Tiesňave som jej opačným koncom vyliezol v dedine a keďže sa už slnko blížilo k obzoru, ponáhľal som sa po poľnej cestičke späť na rozhľadňu. Cestou som sa však ešte chvíľu zdržal v sadoch pod ňou, ktoré hrali jarnými farbami, čo mi samozrejme hralo do karát a konečne som mohol nakrútiť aj pár záberov do filmu. No a popri tom som samozrejme spravil aj zopár fotografií:

Keďže západ slnka sa už naozaj rýchlo blížil, späť na rozhľadňu som vybehol skoro až šprintom. S blížiacim sa západom ale zosilnel už aj tak veľmi silný nárazový vietor a tak som nakoniec zistil, že z filmovania na vrchole nakoniec nič nebude, pretože sa podo mnou triasla celá konštrukcia a statív by bez držania letel rovno k zemi. Spraviť stabilný záber bolo takmer nemožné a to nielen ten pohyblivý ale aj statický s použitím dlhšieho objektívu. Napokon sa mi ale predsa len podarilo spraviť pár ostrých fotografií:

Keďže postávať na rozhľadni vo vetre naozaj nemalo zmysel, zbehol som ešte späť pod Hájnicu, kde som ešte spravil posledné snímky. Dúfal som, že ešte stihnem zachytiť aj kostolík osvetlený poslednými slnečnými lúčmi, napokon mi som to ale asi o minútku nestihol, pretože pri rýchlom presune už stihlo slnko zájsť za masív Veľkej Javoriny. Čo už, aspoň mám dôvod vrátiť sa do týchto končín niekedy inokedy…

 

 

 

Next Post

Previous Post

© 2019 Jakub Cíbik

Theme by Anders Norén