V sobotu 8. septembra som sa podvečer vybral na otočku z Bratislavy do Púchova, keďže som predošlý večer strávil na oslave v Devíne a cez deň som sa vybral bicyklom k Neziderskému jazeru. Predpoveď počasia na nedeľu však sľubovala slnečný deň a preto som sa spontánne rozhodol vybrať sa pred návratom do hlavného mesta niekam do hôr. Nakoniec voľba padla na Bošácu, konkrétne jej miestnu časť Zabudišová. Tá je ako stvorená pre nakrúcanie záberov do ovocinárskeho filmu, pretože sa tu nachádza množstvo starých stromov. Niektoré z nich spája skutočnosť, že sa dokázali umiestniť alebo dokonca vyhrať anketu Strom roka. A práve tieto stromy boli cieľom mojej nedeľnej cesty.
Keďže som väčšinu času venoval práve filmovaniu, prinášam vám dnes iba pár fotografií, ktoré som spravil pri nakrúcaní a na ďalšie zábery si budete musieť ešte počkať. Prvý záber zobrazuje jednu z najväčších oskoruší na Slovenku, Zicháčkovu oskorušu, ktorá v súťaži v roku 2011 skončila na treťom mieste. Tá sa nachádza na začiatku Zabudišovej a poľná cestička k nej je označená značkou pri hlavnej ceste.
Pri nakrúcaní posledného záberu oskoruše si ma všimol obyvateľ susedného domu, s ktorým som teda pred odchodom prehodil pár slov. Pán sa trochu posťažoval na líšku, ktorá mu chodí do kurína ale aj na to, že nemá na svojom gazdovstve nasledovníka, takže keď už nebude vládať, budeme sa musieť o okolité lúky starať mi, ochranári. Po krátkom rozhovore som sa vybral k môjmu ďalšiemu cieľu – sušiarni ovocia, no cestou som ešte nemohol nezachytiť pohľad na malebné okolie Zabudišovej s kravičkami, ktoré patria práve spomínanému gazdovi.
Nakoľko tohtoročná úroda ovocia je skutočne bohatá, pri sušiarni bolo mimoriadne živo. To mi však do plánovaného „scenára“ príliš nesedelo, pretože som potreboval nakrútiť iba samotnú sušiareň. Opäť som sa teda aspoň trochu porozprával s majiteľmi a keďže slnko už neúprosne klesalo k obzoru, vybral som sa zrýchleným krokom k slávnej hruške rúžovke, ktorá sa stala Stromom roka 2015. Prišiel som k nej však trochu neskoro, aj čo sa týka slnka, ktoré už bolo príliš nízko, aj čo sa týka plodov. Tie už boli čo do vzhľadu trochu prezreté, no o to sladšia bola ich chuť, ktorú k vám však pochopiteľne preniesť neviem 🙂
Za posledným cieľom dňa som sa vybral hore prudkým svahom po lúke, ktorú skrášľuje viacero solitérnych ovocných stromov. Asi v polovici cesty som sa pristavil pri jednej nádherne osvetlenej hruške, ktorú som doteraz vôbec nepoznal. Ktovie, aj tá sa možno raz stane tak slávnou ako jej neďaleká suseda, ktorá rastie pri ceste do susednej doliny v ľavej časti fotografie.
Na samotný záver dňa som si nechal strom, ktorý vyhral anketu Strom roka vlani a medzi miestnymi ale aj internetovými diskutérmi priniesol zaujímavé rozpory. Zatiaľ čo niektorí jej nomináciu chválili, iným sa príliš nepozdávala. Ide totiž o 120 ročnú jabloň, ktorej koruna sa pred pár rokmi pod ťažkou úrodou rozštiepila a zo stromu zostalo len nevzhľadné torzo. Napriek značnému poškodeniu ale Zabudišovania túto jabloň nevyrúbali a stále im prináša veľké množstvo plodov neznámej, pravdepodobne miestnej odrody. A práve snaha ukázať ľuďom, aké silné dokážu byť staré stromy, bol dôvodom, prečo bol tento strom prihlásený do súťaže. A pokiaľ ide o môj názor myslím si, že to bola dobrá voľba a som rád, že tento strom súťaž vyhral. Snáď tak pomohol zachrániť aj ďalšie staré stromy, ktoré dokážu byť stále vitálne aj napriek tomu, že ich osud nebol úplne priaznivý. Aká nádherná podobnosť s niektorými ľudmi, čo poviete?
