Rok 2020 bol Českým zväzom ochrancov prírody vyhlásený za rok orchideí a vďaka protipandemickým opatreniam som mal po pár rokoch zároveň konečne viac času túlať sa za týmito klenotmi bielokarpatských lúk. Množstvo fotografií som vám už predstavil v štyroch jarných dieloch fotopotuliek, no za orchideami som na jar a počas skorého leta cestoval omnoho častejšie. Orchideám preto bude venovaná aj séria nasledujúcich fotoblogov. V tých by som vám rád ukázal zábery, ktoré ste si mohli pozrieť v galérií na webstránke, ale do fotopotuliek sa nedostali.
Ako som naznačil v závere predošlého článku, v poslednej časti putovania za orchideami sa vyberieme trochu netradične do Myjavskej pahorkatiny. Za opakované tohtoročné návštevy tohto malebného kraja vďačím priateľke, a keďže sa mi v ňom okamžite zapáčilo, rozhodol som sa podeliť sa s vami aj o zábery z tohto regiónu. Myjavská pahorkatina bezprostredne susedí s Bielymi Karpatami a má s nimi toho naozaj veľa spoločného – geologickú stavbu, kopaničiarske osídlenie, ale aj prítomnosť krásnych (nielen) lúčnych lokalít s výskytom množstva orchideí.
Za prvou z pre mňa úplne nových orchideí, modruškou pošvatou (Limodorum abortivum), sme sa vybrali do svetlého teplomilného lesíka, ktorý je typickým biotopom pre tento druh so zaujímavým spôsobom života. Táto rastlinka totiž neobsahuje takmer žiaden chlorofyl a preto je bytostne závislá od symbiózy s hubami, prostredníctvom ktorých čerpá živiny. Okrem toho navyše dokáže modruška kvitnúť aj pod zemou, takže môže pokojne aj na niekoľko po sebe idúcich rokov jednoducho zmiznúť z povrchu zemského. Tento rok sa ale tak ale našťastie nestalo, a preto sme 4. júna našli množstvo pekných nad zemou kvitnúcich jedincov.
Za ďalším druhom sme sa vybrali 16. júna na lokalitu, ktorá na prvý pohľad príliš „orchideovo“ nevyzerala. Bol to totiž trávny porast, ktorý bol v minulosti zrejme využívaný ako pole a v súčasnosti pôsobí ako nejaké prechodné štádium medzi úhorom a lúkou. Pri bližšom pohľade ale hostil desiatky jedincov jednej z našich najkrajších orchideí. Ide o hmyzovník včelovitý (Ophrys apifera). Ten je blízkym príbuzným hmyzovníka Holubyho, ktorý našiel svoje miesto aj v logu Správy CHKO Biele Karpaty. Oba druhy osídľujú podobné typy prevažne lúčnych biotopov a zdieľajú aj rovnakú životnú stratégiu – tvarom a sfarbením sa podobajú na samotárske včely, čím lákajú samčeky, aby sa s rastlinou „spárili“ a zabezpečili tak jej opelenie. Pre laického pozorovateľa môže byť ich rozlíšenie celkom tvrdým orieškom, hmyzovník včelovitý má však trochu väčšie a subjektívne aj krajšie kvety.
Za poslednou „novou“ orchideou sme sa vydali o dva dni neskôr, teda 18. júna pod koruny ovocných stromov. Tomuto druhu totiž vyhovuje život v polotieni a na našom území ide o naozaj obrovskú vzácnosť a nie nadarmo je zákonom hodnotený ako kriticky ohrozený. Reč je o jazýčkovci jadranskom (Himantoglossum adriaticum), ktorý je u nás známy najmä z územia Malých Karpát a Strážovských vrchov. Jazýčkovec sa od ostatných našich orchideí odlišuje veľmi jednoducho. Má totiž naozaj bizarný tvar kvetov s „jazýčkami“ dlhými až niekoľko centimetrov, ktoré z neho robia určite jednu z našich najzaujímavejších a najkrajších orchideí.
Posledný záber z Myjavskej pahorkatiny vznikol 12. júla. Zachytáva neotineu počernú letnú (Neotinea ustulata subsp. aestivalis), ktorá osídľuje najmä suchšie lúčne stanoviská. Tie zvyčajne už v polovici júla príliš farbami nehrajú, tento rok však boli výnimočne vďaka množstvu zrážok krásne aj v tomto ročnom období.
Hoci sa tohtoročná jar začala pre orchidey nie príliš vhodným suchým počasím, napokon sa vďaka aprílovým a májovým zrážkam ukázala ako veľmi bohatá. Azda jediné, čo ma na jej konci mrzí je skutočnosť, že kvôli pandemickej situácií sa nemohli uskutočniť viaceré dobrovoľnícke akcie, zamerané na starostlivosť o tieto vzácne lokality. Pravidelné kosenie lúk a odstraňovanie náletových drevín sú totiž aktivity, bez ktorých by sa orchidey z tunajších lúk vytratili. Preto som sa celé tohtoročné potulky za klenotmi našej lúky rozhodol zakončiť záberom, na ktorom paradoxne žiadnu orchideu nevidno. Vznikol 19. septembra počas brigády v Brezovskej doline, ktorú ako jedinú stihlo zorganizovať o. z. Pre Prírodu v spolupráci so Správou CHKO B. K. Jej zamestnanci sa ale našťastie stihli postarať aj o desiatky ďalších lokalít, takže sa orchideám v Bielych Karpatoch, rovnako ako aj v Myjavskej pahorkatine vďaka tamojším ochranárom a ochranárkam, snáď bude páčiť aj v sezónach nasledujúcich.
P.S.: V skutočnosti je v sene na zábere orchideí viac ako dosť 🙂