Fotografie a filmy z Bielych Karpát

Jeseň v Bošáckej doline II.

V sobotnom blogu som vám priniesol prvých trinásť záberov zo stredajších potuliek po Bošáckej doline hrajúcej jesennými farbami. Dnes vám prinášam sľúbené pokračovanie, začínajúce fotografiami, ktoré som spravil neďaleko „centra“ Zabudišovej, teda otočky autobusov, kde miestni pravidelne organizujú najrôznejšie kultúrne akcie. 

Mojim pôvodným zámerom bolo prejsť od otočky po asfaltke ku kaplnke a odtiaľ na lúky pri sušiarni, no všetky plány som zmenil, keď som na lúke za jedným z domov zbadal siluety pasúcich sa koní. Kým som sa k ním presunul, slnko samozrejme ako naschvál zašlo za oblak a tak som si musel na fotenie opäť chvíľu počkať. Čakanie však stálo za to, koniec koncov, posúdiť môžete sami:

Počas čakania na svetlo som si na poľnej cestičke idúcej od blízkeho domu všimol človeka so psom. Išlo zrejme o majiteľku koní a trochu som sa obával možnej nepríjemnej reakcie, s ktorými sa občas pri fotení na kopaniciach stretávam. Obavy však boli tentokrát našťastie zbytočné, pozdravila ma, zobrala jedného z koní a odišla. A keďže slnko sa pomaly ale isto blížilo k obzoru rozhodol som sa skrátiť si cestu k sušiarni krížom cez lúky. Ďaleko som však neprešiel, pretože po pár metroch sa mi naskytli ďalšie zaujímavé kompozície:

Potom, čo som zachytil predošlé dva zábery a nakrútil pár videí, som sa konečne pohol z miesta a po poľnej cestičke som smeroval na spomínané lúky pod sušiarňou, kde som chcel zachytiť atmosféru zapadajúceho slnka nad Bošáckou dolinou. Krátku zastávku som si ešte spravil pri jednom náhodne objavenom statku, potom som však už polobehom pokračoval cez hustý lesík dolu kopcom. Netrvalo to dlho a dorazil som na jeho okraj, odkiaľ sa mi naskytol očakávaný pohľad.

Keďže do západu slnka mi napokon zostávalo ešte celkom dosť času, rozhodol som sa, že zídem až na miesto, kde vedľa seba rastú dve staré oskoruše, stromy typické pre bielokarpatské kopanice. Mal som mimoriadne šťastie, pretože boli zaodeté do priam ideálneho jesenného šatu. Preto sa nemožno čudovať, že som sa pri nich zdržal až do momentu, kedy pri nich slnko zašlo za horizont a zachytil som ich zo všetkých možných uhlov:

V momente, keď pri oskorušiach zašlo slnko, som sa rýchlymi krokmi presunul až k ceste na vrchole svahu, ktorý ešte osvetľovali posledné večerné lúče. Tu už som s kľudom spravil posledné fotografie, do ktorým som zakomponoval tunajšie zachovalé medze s ovocnými stromami, nakrútil som záber zapadajúceho slnka a pokojným tempom som sa pobral na autobusovú zastávku. Mal som celkom šťastie a o desať minút som už sedel v autobuse do Bošáce, takže som nemusel absolvovať nepríjemnú chôdzu dole kopcom po asfaltke až do dediny. Z Bošáckej doliny som teda odchádzal spokojný, s množstvom vydarených záberov a radosť z ušetrenej námahy mali určite aj moje kolená. 🙂


P.S.: Tak ako každoročne, aj tentoraz som sa rozhodol vydať kalendár plný bielokarpatských fotografií. Ak ma chcete podporiť v ďalšej tvorbe, objednať si ho môžete tu: https://goo.gl/forms/ETtuUTf1KMsUyLvZ2

Next Post

Previous Post

© 2019 Jakub Cíbik

Theme by Anders Norén