Malá oblačnosť, 20°C a mierny vietor. Taká bola predpoveď počasia na prvý októbrový víkend a keďže som ho trávil doma, plán na sobotu bol jednoznačný – ísť sa vyvetrať niekam do prírody. Voľba miesta nakoniec padla na nenápadnú prihraničnú dedinku Študlov. Tá sama o sebe nijako nevyniká oproti iným bielokarpatským obciam, no mimoriadne zaujímavé je jej bezprostredné okolie. Tvorí ho totiž úžasná mozaika udržiavaných políčok, pasienkov a ovocných sadov…
Do Študlova som sa vybral v sobotu poobede a zbalil som sa netradične veľmi naľahko. V malom batôžku som mal iba fotoaparát, fľašu vody, krabičku s koláčom a softshellovú bundu. Keďže z Púchova je takmer nemožné dostať sa sem spojmi, vybral som sa vlakom do poslednej slovenskej stanice Strelenka. Odtiaľ začala moja približne šesť kilometrová vychádzka. Prvé kilometre som musel absolvovať popri hlavnej ceste, ktorá našťastie v tom čase nebola príliš vyťažená. Po prvých stovkách metrov som zbadal na ceste vážku (Šidlo modré), ktorá zrejme narazila do auta. Preniesol som ju do vegetácie pri ceste a spravil pár fotiek.
Keďže sa vážka počas fotenia už nemala príliš k životu, rozhodol som sa zobrať ju do krabičky aby ešte poslúžila aspoň ako materiál pre študentov hydrobiológie. Po prejdení hraničného kopčeka som konečne mohol z cesty zísť na lúky, cez ktoré som si chcel skrátiť cestu podan obec Střelná. Tie však boli kolom dokola obohnané elektrickými ohradníkmi, takže som kvôli hľadaniu vhodných priechodov nakoniec príliš veľa času neušetril. 🙂 Do cieľa som dorazil asi po štyridsiatich minútach chôdze. Od pramienka s lavičkou na vrchu lúky sa mi otvoril prvý krásny pohľad na Študlov a jeho okolie:
Moje ďalšie kroky viedli nadol okrajom políčok k asfaltke vedúcej do obce. Cestou som sa samozrejme kochal pohľadmi na zjesenievajúcu sa krajinu. Samozrejme nemohol som nespraviť aj zopár fotografií zachytávajúcich udržiavané políčka, ovocné sady či pasúce sa zvieratá. Jednoducho všetko, nad čím musí pookriať srdce každého bielokarpatského ochranára…
Keď som dorazil k asfaltke, stretol som trojicu zrejme miestnych mladíkov, ktorý sa vybrali na podvečernú prechádzku. To som samozrejme využil na oživenie jedného zo záberov. Krátko na to sa však slnko na chvíľu stratilo za oblakom a tak som si musel na ďalšie fotky pár minúť počkať.
Keďže slnko neúprosne klesalo k horizontu, vybral som sa rýchlejším tempom do dediny a odtiaľ na protiľahlý svah, na ktorom sa nachádzajú ďalšie políčka a sady, ktoré som si chcel ešte stihnúť pozrieť a nafotiť. Cestu mi ale opäť zahatali elektrické ohradníky a kým som sa dostal na vrch kopca, slnko sa stratilo za úzkym pásom nízkej oblačnosti napriek tomu, že do západu ostávala ešte asi pol hodinka. Cestou som ale stihol zachytiť pasúce sa stádo kráv a pod vrcholom posledný záber dnešného blogu. Jesenný vetrík totiž na vrchol prilákal otca s dvoma deťmi a šarkanom. Ideálny záber na spomienky na detstvo, čo poviete?
