Jakub Cíbik

Fotografie a filmy z Bielych Karpát

Fotospomienky IX: Jedna (ne)obyčajná plánka

Po dvojtýždňovom oddychu sa zrejme už väčšina z nás pomaly ale isto dostáva do štandardného režimu a inak to nie je ani s mojím blogom. Keďže počasie v súčasnosti foteniu a filmovaniu vôbec nepraje, prinášam vám aspoň v poradí deviaty a v roku 2018 prvý diel fotospomienok. Venovaný je jednému, na prvý pohľad úplne obyčajnému stromu, pri ktorom som strávil množstvo fotografických chvíľ. Mohol by som ho kľudne označiť za svoj najoblúbenejší, hoci určite existuje nespočetné množstvo väčších, starších, či krajších. Mňa však kedysi dávno nohy priviedli práve k tejto solitérnej plánke a odvtedy mám často potrebu vrátiť sa k nej, pretože sa mi takmer vždy odvďačí skvelou fotografickou atmosférou…

Na moment, kedy som po prvý krát zbadal túto hrušku skrášľujúcu inak celkom fádne lúky pod Tlstou Horou, si už naozaj nespomeniem. Možno to bolo v dávnom detstve, keď som sa ešte bez fotoaparátu túlal po lúkach v okolí ujovej chaty pri Bolešovskom potoku. Úplne živo si pamätám deň, keď som z nej odbehol až pod prudký zatrávnený kopec, na hrebeni ktorého si tento strom rastie už celé desaťročia. Bol som neskutočne zvedavý, čo je na vrchu toho kopca a aký je z neho výhľad na okolie. Preto som naň aj napriek „zákazu“ prílišného vzďaľovania sa od chaty rýchlo vybehol. Keď som bol hore, ostal som trochu zarazený a sklamaný, pretože tam bola len akási nekonečná lúka s pár stromami a ani výhľad z nej sa mi až tak nepozdával. No napriek tomu to bol v mojom živote v konečnom dôsledku mimoriadne dôležitý moment, pri ktorom sa symbolicky zrodila moja túžba objavovať krásy bielokarpatskej prírody.

Na to, aby som vám ukázal svoj prvý záber (ne)obyčajnej plánky, som musel načrieť hlboko do svojho archívu. Našiel som ho pod dátumom 17. máj 2009 a nie je to žiadna svetoborná fotka. A vlastne tá plánka na ňom ani nezohráva nijakú podstatnú úlohu, skôr som si chcel zadokumentovať výhľad na Vršatec. O nič lepšie to nie je ani na záberoch z nasledujúcich rokov, takže rozhodne nemôžem tvrdiť, že som si ju obľúbil na prvý pohľad. Skutočné čaro tohto stromu, ktorý som dovtedy skôr obchádzal, som objavil až omnoho neskôr počas nakrúcania filmu o Bielych Karpatoch. 

25. októbra 2012 som sa skoro ráno po vlastných nohách vybral nakrútiť nejaké zábery vychádzajúce slnka na lúky pod Tlstou Horou, ktoré som medzičasom spoznal trochu lepšie. V doline bola hmla no veril som, že hore by sa mohlo ukázať slnko a tak sa aj stalo. No a v tento deň som spravil aj svoj prvý „veľký“ záber tejto plánky s valiacou sa hmlou v Ilavskej kotline. O pár minút neskôr som pridal aj ďalší záber s výhľadom na Vršatec a zrejme vtedy som si uvedomil, že som práve objavil svoj obľúbený strom.

Vo veľmi podobných podmienkach som sa na toto miesto vrátil aj o dva roky neskôr, 22. októbra 2014. Opäť som si z neho odniesol niekoľko vydarených záberov, tentokrát trochu z iného uhla, z ktorého najlepšie vyniká pre mňa nádherný habitus (vzhľad) koruny.

Na prvý jarný záber plánky som si počkal do 28. apríla 2015 a vtedy som si všimol, že je na tom vegetačne celkom slabo. Na strome sa nachádzalo len veľmi málo kvetov, konáre boli celkom prehustené a hoci nie som odborník na zdravotný stav stromov, začal som sa o jej budúcnosť trochu báť.

V tom čase si však bratranec Filip Beránek, ktorý je mimochodom tiež fotograf, robil kurz ovocinárstva u Ľuda Vašša. Naučil sa od neho aj orezávať staré stromy a tak sme sa rozhodli začať ošetrovať stromy v krajine na „partizánsky“ spôsob. Ako prvú sme orezali hrušku na blízkom židovskom cintoríne a 22. februára 2016 prišla na rad aj moja obľúbenkyňa. Počasie v ten deň bolo bez snehu a plné slnka ale našťastie mrazivé, čiže vhodné na orez. Filip vyliezol na strom a začal píliť prebytočné konáre a ja som ich uhadzoval na kôpku. Nakoniec z nich bola slušná kopa, no na strome túto „stratu“ nijako výrazne nevidno, čo je znakom dobre orezaného stromu, na rozdiel od radikálnych zásahov, ktoré často vidieť napr. v záhradách. Na záver sme ako bonus na strome objavili aj jedného z jeho obyvateľov, netopiera. Zrejme si v ňom našiel nejakú dutinu, ktorá sa mu stala domovom. A to je jedným z mnohých dôvodov, prečo treba chrániť stromy v kultúrnej krajine.

Zatiaľ mojou poslednou návštevou (ne)obyčajnej plánky bola tá z minuloročnej jesene. Atmosféra rána 15. októbra bola opäť čarovná a presvedčiť o tom ste sa mohli aj v jednom z mojich októbrových blogov. Okolitú krajinu síce zaliala hmla, no chvíľami sa cez ňu predieralo ranné slnko, čo v kombinácií so siluetou hrušky vytváralo skvelé podmienky na fotenie a filmovanie, ktoré som si náležite užil. Vzhľadom na to, že ju už mám nafotenú zo všetkých uhlov, skúsil som aj trochu zaexperimentovať s kompozíciou. Výsledok môžete posúdiť sami, niektorí z vás aj v tlačenej na titulnej strane môjho kalendára Biele Karpaty 2018.

Čo dodať na záver dnešných fotospomienok? Snáď len dúfanie, že mojej obľúbenej plánke náš zásah pomohol a nenájde sa nejaký blázon, ktorý by sa rozhodol spíliť ju alebo inak poškodiť. Ako som už spomínal, stromy vo voľnej krajine majú veľké množstvo významov. Nielen ekologických, ale aj estetických, kultúrnych či duchovný. Ak máte záujem, prečítať si o nich môžete v mojom blogu spred štyroch rokov, kedy vrcholil tzv. biomasaker a množstvo krásnych zdravých stromov skončilo v kotloch spaľovní. 

Ak má mať teda tento článok nejakú špeciálnu pridanú hodnotu, tak to je odkaz, aby ste všetkými (legálnymi) spôsobmi chránili staré stromy v kultúrnej krajine. Možno vám mnohé z nich prídu úplne obyčajné, no nikdy neviete, aký význam zohrávajú v životoch iných ľudí. A samozrejme nielen ľudí ale aj vtákov, netopierov, chrobákov či nespočetných množstiev voľným okom neviditeľných mikroorganizmov.

 

 

 

Next Post

Previous Post

© 2020 Jakub Cíbik

Theme by Anders Norén